Priame platby sa asi budú krátiť

Zdenek LUKAS pochádza z Čiech, kde vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Prahe a päť rokov pracoval v prvovýrobe i agrárnom výskume. Avšak už vyše tridsať rokov žije a pracuje v Rakúsku. Vo Viedenskom inštitúte pre medzinárodné ekonomické porovnávanie sa zaoberá poľnohospodárstvom v nových štátoch Európskej únie a v krajinách transformujúcich sa ekonomík. Patrí tiež medzi uznávaných odborníkov na problematiku Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. A práve reforma agrárnej politiky bola témou nášho rozhovoru.

K akým najdôležitejším zmenám v Spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ na roky 2014 – 2020 by malo podľa vás dôjsť a prečo?

„Diskusia o budúcej podobe Spoločnej agrárnej politiky (SPP) sa týka najmä priamych platieb. Na ne idú totiž až dve tretiny z celkového rozpočtu SPP, ktorý predstavuje asi 60 miliárd eur. V čase veľkých rozpočtových deficitov vo všetkých štátoch EÚ je pritom prioritou znižovanie štátneho dlhu. Dá sa teda predpokladať, že aj poľnohospodárstvo sa bude musieť v budúcnosti zmieriť s nižšími agrárnymi podporami, Krátenie pritom očakávam hlavne v oblasti priamych platieb. Druhým najdôležitejším bodom súčasných diskusií je tzv. greening, čo znamená poľnohospodárstvo, ktoré by malo menej zaťažovať životné prostredie. V nasledujúcich rokoch sa teda bude zvyšovať význam multifunkčného charakteru poľnohospodárstva, to znamená krajinotvorbu či údržbu komunikácií. Tieto služby bude pritom roľníkom uhrádzať štát, tzv. public goods.“

Aká by mala byť filozofia novej agrárnej politiky? Čo by mala EÚ spraviť, aby posunula európske poľnohospodárstvo vpred?

„Nerád by som hovoril o filozofii novej agrárnej politiky, lebo ako ukazuje dlhoročná skúsenosť, nemožno počítať s tým, že by únia pristúpila k nejakým prevratným zmenám. Za úspech možno považovať už to, ak s niečím podarí aspoň nepatrne pohnúť. Agrárna loby v mnohých štátoch EÚ-15, ale aj v Poľsku, je stále veľmi dôležitým hráčom na politickej scéne. Práve preto sú mnohé celospoločensky prospešné zámery už vopred odsúdené na neúspech, nakoľko idú proti partikulárnym záujmom roľníkov. Takže aj v budúcnosti treba v tomto smere očakávať pozvoľný a opatrný gradualizmus. Postupne sa teda bude zvyšovať podpora rozvoja vidieka – t.j. viac prostriedkov pôjde do tzv. druhého piliera, a veľmi opatrne bude klesať trhová podpora, t.j. prvý pilier, kde najväčšou položkou zostávajú spomenuté priame platby. A ako som už spomenul, v Bruseli a Štrasburgu sa teraz intenzívne rokuje o celkovom krátení zdrojov na spoločnú agrárnu politiku.“

V súvislosti s tvorbou novej agrárnej politiky sa hovorí najmä o dotáciách. Aké formy podpôr sa podľa vás zachovajú, aké zaniknú a vytvoria sa prípadne nejaké nové?

„V období rokov 2014 – 2020 nedôjde podľa mňa k žiadnym zmenám v palete agrárnych podpôr ako takých. Zmeny budú, ako som už povedal, len vo výške jednotlivých podpôr. Avšak z dlhodobého pohľadu, teda v horizonte po roku 2020, ešte viac vzrastie význam poľnohospodárstva šetrného k životnému prostrediu a jeho multifunkčnosti. V záujme zachovania aktívneho života na vidieku si viem predstaviť nárast podpôr na krajinotvorbu a na vytváranie nových pracovných miest na vidieku, a to i mimo poľnohospodárstva. Medzi hospodárske aktivity, ktoré majú v budúcnosti na vidieku veľký rastový potenciál, by som zaradil napríklad všetky voľnočasové aktivity a starostlivosť o seniorov.“

Myslíte si, že je reálne očakávať vyrovnanie priamych platieb medzi EÚ – 15 a EÚ – 12?

„To je veľmi ťažká otázka. Musíme si najskôr uvedomiť rozloženie politických síl medzi starými a novými členskými štátmi. A z tohto pohľadu EÚ-12 ťahá za kratší koniec povrazu. To znamená, že štáty EÚ-15 budú všemožne chrániť súčasnú úroveň priamych platieb pre svojich roľníkov. Ako ekonóm jeden argument starých členských štátov uznávam, a to výrazne nižšiu cenu práce a pôdy v nových členských štátoch. Myslím si teda, že kým sa podmienky v tomto smere nevyrovnajú, tak nedôjde ani k úplnému zjednoteniu priamych platieb. Avšak súčasné priepastné rozdiely v priamych platbách, keď na jednej strane rakúsky roľník dostáva na hektár pôdy 223 eur, nemecký 327 a holandský dokonca 430 eur, kým slovenský roľník len 104 a poľský 101 eur, nemajú žiadne opodstatnenie. V novom rozpočtovom období 2014 – 2020 teda celkom určite dôjde k priblíženiu výšky priamych platieb v starých a nových členských štátoch.“

Ďalšími kľúčovými témami, aspoň teda na Slovensku, je historicky princíp výpočtu priamych platieb, obmedzenie podpôr na základe veľkosti podnikov či stanovenie horného limitu pre národné dotácie. Aké riešenie očakávate v týchto prípadoch?

„Riešenie týchto problémov opäť súvisí s už spomenutým rozdelením politických síl medzi EÚ–15 a EÚ–12. Historický princíp výpočtu priamych platieb pravdepodobne zostane zachovaný. Platí totiž i v EÚ-15, a práve preto sú aj medzi jednotlivými krajinami EÚ-15 relatívne značné rozdiely vo výške priamych platieb. Je jasné, že Slovensko a Česká republika, kde dominujú veľké poľnohospodárske podniky, budú navrhovaným princípom modulácie znevýhodnené. Avšak ak sa pozrieme na veľkostnú štruktúru fariem v ostatných európskych štátoch, tak možno povedať, že okrem Veľkej Británie a nových nemeckých spolkových krajín, všade dominujú menšie farmy. A tých sa nový spôsob modulácie prakticky vôbec nedotkne. Rozloženie síl je teda viac než jasné. Aliancia Veľkej Británie, Slovenska a Česka nebude mať proti zvyšku Európy šancu presadiť zrušenie navrhovaného princípu modulácie. Určitú nádej vidím v nájdení spoločného kľúča na stanovenie horného limitu pre národné dotácie.“

Čo by mala EÚ robiť, aby pri neustále silnejúcom tlaku na liberalizáciu trhu zo strany WTO „ochránila“ európske poľnohospodárstvo, ktoré sa vyznačuje asi najprísnejšou legislatívou v oblasti kvality, hygieny výroby potravín a ochrany životného prostredia. To je síce správne, ale jednoznačne to znevýhodňuje európskych poľnohospodárov v konkurenčnom boji s roľníkmi z tretích krajín…

„Šancu vidím najmä vo výchove európskeho spotrebiteľa. Jednotlivé štáty EÚ by mali oveľa viac než doteraz podporovať spotrebu domácich potravín, a to hlavne formou osvety. Je nevyhnutné v oveľa väčšej miere hovoriť o výhodách doma vyrobených potravín. A to nielen o ich kvalite, ale aj ich čerstvosti a nižšej ekologickej záťaži z titulu menších prepravných vzdialeností. Spotrebiteľský patriotizmus by mal byť témou tém.“

Akým smerom by sa mal uberať vývoj v oblasti kompenzácií strát spôsobených nepriazňou počasia, ale aj pokiaľ ide o obmedzenie extrémnych výkyvov cien agrárnych komodít?

„Kompenzácia strát spôsobených nepriazňou počasia je veľmi problematická téma, keďže podľa dosť vágnych kritérií treba určiť, kde začína a kde končí takzvaná nepriazeň počasia. Ja to napríklad nedokážem definovať. Takže lepšie by bolo hovoriť o prírodných katastrofách. Škody nimi spôsobené by sa mali čiastočne kompenzovať z celoštátne spravovaných fondov a nie z poľnohospodárskych. Z agrárnych nie preto, aby o výške kompenzácie nerozhodovali agrárni lobisti. Zároveň treba pripomenúť, že pri nepriazni počasia, t.j. pri nižšej úrode, sa zvyšujú ceny agrárnych komodít. V dôsledku toho sa výpadok objemu produkcie do istej miery kompenzuje vyššími cenami. Pokiaľ ide o výkyvy cien agrárnych komodít, tak tomu sa vyhnúť nedá. Aktuálne extrémne cenové výkyvy však súvisia s tým, že agrárne komodity sa stali obľúbenou burzovou komoditou, pričom na burze môžu ceny značne a rýchlo kolísať. Okrem toho sa na cenových výkyvoch podieľa aj nárast dopytu po potravinách. Preto treba v budúcnosti počítať s určitým trvalým cenovým rastom cien potravín i agrárnych komodít. S narastajúcou životnou úrovňou vo svete rastie i dopyt po potravinách živočíšneho pôvodu. A na ich výrobu treba stále viac zrnín. Rastúci dopyt po obili však súvisí aj s podporou biopalív. Na ich výrobu sa spotrebuje veľké množstvo poľnohospodárskych plodín, ktoré potom chýbajú na potravinárskom trhu. Cesta výroby biopalív na báze poľných plodín, ktorú presadzuje Európa i Spojené štáty, je zlá a drahá.“

V Rakúsku pôsobíte už dlhé roky, ako tamojší roľníci vnímajú spoločnú agrárnu politiku? Čo by oni chceli zmeniť?

„Rakúski roľníci by boli nadmieru spokojní so zachovaním súčasného status quo. Väčšina územia Rakúska spadá do kategórie znevýhodnených oblasti (less-favoured area), pre ktoré rakúska vláda už pred mnohými rokmi vytvorila národný podporný program – Rakúsky program pre životné prostredie a poľnohospodárstvo (ÖPUL). Takže okrem peňazí z Bruselu čerpá veľká časť rakúskych roľníkov aj prostriedky z tohto národného programu.“

Článok nájdete aj v 8. čísle Roľníckych novín

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *