Autor
Kategórie:
Nezaradené

O pive treba hovoriť dennodenne

Do AgroCafé v nitrianskom Agroinštitúte, kde sme mali dohovorené stretnutie, vkročil sťa veľká voda. „Nedaj, Bože, láske zahynúť, aj keď nádej znovu stroskotá,“ zanôtil, a hneď ho bolo všade plno. Objednal si colu a náš rozhovor sa mohol začať. Hovorili sme o pive.

Bolo to ako za starých dobrých topvaráckych časov. Ťažko ho bolo prerušiť a ešte ťažšie zastaviť. Opäť bol vo svojom živle. A opäť som ho nachytal na tom, že pivo káže, ale nealko pije.

„Som autom,“ vyhováral sa. „A či ste to neboli práve vy, kto pred časom novinárom pred nosom šibrinkoval potvrdením od topoľčianskych policajtov, že nealko-pivo zo žochárskej varne môžu piť aj šoféri?“, oponoval som.

Na túto otázku mi nedal náležitú odpoveď. Nebola jediná. S nadšením mi však reprodukoval čerstvé zážitky, ktoré si práve priviezol z Berlína. Po sedemnásty raz sa zúčastnil na svetovom festivale potravinárstva a gastronómie Grüne Woche.

Nepochybujem o tom, že všetko, čo o tomto ročníku pohovoril, bola pravda. Sám som pred pár rokmi na vlastné oči videl, ako Slovák Jozef Nemec z Topoľčian dokázal poblázniť naoko chladných a rezervovaných Nemcov z Berlína, okolia, ba možno i z celého Nemecka.

Z nemčiny ovládal možno dvadsať slov, ale nimi vtedy držal v šachu početnú skupinu nemeckých vyznávačov zlatistého moku. Na čo nestačila slovná zásoba, to vykompenzoval emotívnym prejavom, vytrvalosťou, dávkou prirodzeného intelektu a vari aj nadania pre ľudový marketing. Nemci ho na Grüne Woche doslova „žrali“. A pivo z Topoľčian sa točilo. A marky, neskôr, po roku 2002, eurá, utŕžené za nie práve najlacnejšie pivo, sa usilovne kotúľali do kasičky príčinlivých a podnikavých pivovarníkov zo Slovenska.

V tomto roku už zavítal do Berlína vari len z akejsi nostalgie. A preto, lebo stará láska k pivu nehrdzavie. Kolegyni, ktorá v najlepších rokoch tak ako on, z hodiny na hodinu, skončila v Topvare, predanom SABMiller-u, pomáhal na nemeckom trhu „pretláčať“ vyhniansky Steiger.

A krútil hlavou nad tým, že na takom významnom podujatí, ako je berlínske Grüne Woche, chýbala oficiálna účasť Slovenskej republiky. Veď kde inde sa už chceme prezentovať, ak nie na šíro šírom nemeckom trhu? Na trhu nášho najväčšieho obchodného partnera. Na trhu, kde si kľučky podáva celý svet? A z rukáva sype odlišný prístup, ktorý si zvolili porovnateľné krajiny. Česko, Poľsko, Maďarsko. Ba fleka nám dali ešte aj niektoré pobaltské štáty, na ktoré možno máme sklony hľadieť tak trochu zvrchu. Samozrejme, že tí všetci nás prekonali, lebo v Berlíne tohto roku boli. Na rozdiel od „neviditeľnej“ Slovenskej republiky.

Stretli sme v čase, kedy presne rok uplynul odvtedy, ako definitívne vychladli varne v jeho milovanom Topvare. V debate sme nemohli obísť ani túto tému. Veľa sme však z neho nevytiahli: „Veď dobre viete, že z predstavenstva vtedy ešte slovenského Topvaru som vypadol ešte pred predajom fabriky SABMiller-u. Takže podrobnosti, za akých bola uzatvorená zmluva, nepoznám.“

Nechce odpovedať ani na otázku, či bol takýto osud fabriky a značky, ktorú ľudovým marketingom a buldodžím nadšením práve on a jeho spolupracovníci dostali do povedomia širokých vrstiev, neodvratný. V Topvare strávil 44 rokov života. Videl zrod, trápenie, rozkvet i pád tejto fabriky.

„Za Topvarom som vyronil kýbel sĺz“, povie v žochárskom dialekte. Otázkam o súčasnosti sa však zanovito bráni. Ani čert svätenej vode. Nevie, čo sa stalo s moderným zariadením fabriky. Nevie, či funguje aspoň sladovňa. Nestretá sa s nikým z kolegov z bývalého vedenia.

„Keď idem po Krušovskej ceste, radšej otočím hlavu nabok,“ hovorí. Na pivo však nezanevrel. „O pive treba hovoriť dennodenne,“ opakuje. „A nielen raz za tri roky, v rámci vyumelkovanej, často neosobnej agentúrnej kampane.“ On sám o pive, tomto „Božom dare a tekutom chlebe“, hovorí aj po rokoch s bývalým nadšením.

A v týchto dňoch chodí študovať skúsenosti z výstavby a prevádzky malých mestských pivovarov. Možno práve v tom je nádej, že žochárska pivovarnícka povesť nadobro nestroskotá.

BOHUMIL URBÁNIK, Roľnícke noviny č. 8/2011

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *