Chýba nám „zdravý rozum“?

Príchod obchodných reťazcov na náš trh výrazne zmenil pomer síl aj na trhu s potravinami. Dominantné postavenie získali obchodníci, čo aj patrične využívajú, respektíve zneužívajú. Na to, ako v praxi funguje vzťah obchod – dodávateľ sme sa opýtali IGORA ŠARMÍRA, riaditeľa Odboru potravinárstva a obchodu Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory.

Rozdelenie profitu vo vertikále prvovýrobca – spracovateľ – obchodník nie je vyvážené. Aké v skutočnosti je a aké by malo či mohlo byť?

„Je preukázané, že v celej Európe majú najväčšie marže obchodníci. Potravinári sú mierne ziskoví a poľnohospodári často stratoví. Jeden dokument z Európskeho parlamentu napríklad uvádza, že cena obilia predstavuje iba 5 percent z ceny chleba. Prerozdelenie zisku by rozhodne malo byť spravodlivejšie, a to jednoznačne na úkor obchodu.“

Potravinári často operujú argumentom, že obchodné reťazce majú de facto monopolné postavenie na trhu, ktoré sa však veľmi ťažko dokazuje. V čom sa vlastne to dominantné postavenie prejavuje?

„Aby sme boli presnejší, nehovorí sa o monopolnom, ale o dominantnom postavení. Ide ale o dominantné postavenie de facto, a nie de jure, pretože žiadny obchodný reťazec nespĺňa definíciu dominantného postavenia. Na to si obchodníci dávajú veľký pozor. Dominantné postavenie obchodných reťazcov sa v praxi prejavuje tak, že si môžu diktovať obchodné podmienky, čo aj plne využívajú. Z pohľadu dodávateľov sa voči sebe nesprávajú ako konkurenti, hoci ich je napríklad aj desať. Ako konkurenti sa voči sebe chovajú iba z pohľadu spotrebiteľov. Všetky obchodné reťazce ponúkajú dodávateľom skoro rovnako nevýhodné podmienky, hoci v detailoch sa môžu medzi sebou odlišovať. Napríklad u jedného môže byť vyšší zalistovací poplatok a inde sú zasa dlhšie platobné lehoty.“

Obchodníci „vyžadujú“ od dodávateľov rôzne formy poplatkov. O aké poplatky ide a v akej výške sa pohybujú?

„Oficiálne platia dodávatelia odberateľom poplatky v rámci takzvanej obchodnej spolupráce; napríklad za rôzne služby, ktoré im obchodné reťazce poskytujú. Ide o spoluprácu v oblasti marketingu (letáková akcia) alebo logistiky. Ak by sa ale platilo iba za reálne poskytnuté služby a v reálnej výške, bolo by to v poriadku, hoci slovenskí dodávatelia neboli v minulosti na to zvyknutí. Skutočným problémom sú takzvané fakturácie za nič, keď sa za poplatkom neskrýva žiadna protislužba ani iná protihodnota. Za príklad absurdností v tejto oblasti možno označiť aj poplatky za reálne poskytnutú službu, ktoré však výrazne prevyšujú skutočné náklady, ktoré na ňu obchod musel vynaložiť. Za uvedenie jedného výrobku v letáku sa napríklad platilo od 1 700 do 7 000 eur (50- až 200-tisíc Sk), v závislosti od obchodného systému. Nedávno jeden obchodný reťazec požadoval od svojich dodávateľov okolo 20-tisíc eur na oslavu svojho okrúhleho výročia príchodu na Slovensko. Problematický je i zalistovací poplatok, ktorý musel dodávateľ zaplatiť bez toho, aby mal nejakú garanciu ohľadom objednávky predmetného tovaru. Nie je pritom žiadnou výnimkou, že obchodné reťazce si účtujú napríklad poplatok za stabilnú spoluprácu, poplatok za remodeling predajne, poplatok pri príležitosti otvorenia novej predajne, príspevok na podnikovú oslavu, fixný bonus, poplatok za vystavenie faktúry či poplatok za včasné uhradenie faktúry.“

Viac sa dočítate v 1. čísle Roľníckych novín

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *